Pojem biologická ochrana rastlín môže byť chápaný rôzne, najmä kvôli existencii širšej a užšej definície tohto pojmu. Biologická ochrana v užšej definícii zahŕňa použitie živých organizmov a produktov ich metabolizmu na likvidáciu alebo potlačenie aktivity iných škodlivých organizmov. V širšej definícii sú biologickou ochranou všetky ochranné opatrenia (napr. šľachtenie na odolnosť, ničenie medzihostiteľov, využitie antagonizmu rastlín a pod.) okrem fyzikálnych a chemických spôsobov ochrany.
Biologická ochrana rastlín proti chorobám
V biologickej ochrane proti chorobám rastlín sa využívajú vzťahy medzi hubami (ojedinelo aj baktériami), založené na konkurencii, súťaživosti, antagonizme, antibióze a parazitizme medzi mikroorganizmami. Mikroorganizmy (väčšinou huby) využívané proti škodlivým hubám sú väčšinou ich prirodzení nepriatelia, ktorí sa vyskytujú bežne v prírode. Po ich izolácii a namnožení v laboratórnych podmienkach sa z nich pripravujú biologické prípravky, ktoré väčšinou obsahujú veľké množstvo rozmnožovacích orgánov týchto húb – tzv. bioagens. Bioagens sa prakticky využívajú na morenie osiva, vzácne na postrek rastlín, alebo na zapravenie do pôdy na ozdravenie pôdnej mikroflóry. Biologické prípravky proti chorobám sa musia aplikovať preventívne, pretože vytvárajú prirodzenú biobariéru a bránia tak napadnutiu, resp. preniknutiu patogéna do rastlinných pletív. Ak sa bioprípravky aplikujú až po vzniku infekcie, nemajú takmer žiadnu účinnosť. V praxi sa bioprípravky vyrábajú najmä na báze húb Trichoderma harzianum, Pythium oligandrum, Coniothyrium minitans.
Najdôležitejším hendikepom biologickej ochrany rastlín proti chorobám je akútny nedostatok účinných bioprípravkov, ktoré by mohli nahradiť chemickú ochranu. Ďalším nedostatkom resp. nevýhodou je ich nižšia účinnosť v porovnaní s chemickými a vyššie nároky na vedomosti, resp. správnu aplikáciu. Najvýraznejšou výhodou a prednosťou bioprípravkov však zostáva úplná bezpečnosť pre prírodu a zdravie spotrebiteľov. Najviac sa používajú v moderných systémoch integrovanej ochrany a v systémoch ekologického poľnohospodárstva.
Biologická ochrana rastlín proti škodcom
Biologická ochrana proti škodcom sa v určitej forme používa oddávna. Napr. v starom Egypte sa na biologický boj proti myšiam používal mäsožravec ichneumon (Herpestes ichneumon). V severnej Afrike bola na podobný účel používaná malá šelma ženetka (Genetta genetta). Z druhej polovice devätnásteho storočia je známy aj prípad využitia austrálskej lienky (Rodolia cardinalis) na boj proti perlovcovi zhubnému (Peryceria purchasi), ktorý bol v tom období vážnym škodcom citrusových plantáží v Amerike. Základy novodobej biologickej ochrany možno datovať ku koncu devätnásteho a začiatok dvadsiateho storočia, v súvislosti s rozvojom a modernizáciou poľnohospodárstva a lesníctva.
Biologická ochrana proti škodcom je v porovnaní s chorobami rozpracovaná detailnejšie a používa sa proti nim aj väčšie množstvo bioagens, predátorov a prirodzených nepriateľov. Niektoré druhy dravých roztočov (Typhlodromus pyri, Phytoseiulus persimilis) sa používajú na ochranu proti škodlivým roztočom. Na biologický boj proti niektorým druhom škodlivého hmyzu sú určené prípravky na báze baktérií (Bacillus thuringiensis) a húb (Entomophthora spp.). Najkomplexnejšie je biologická ochrana proti škodcom prepracovaná vo viniciach, ovocných sadoch a skleníkoch a fóliovníkoch, menej v prípade poľných plodín a záhradníckych rastlín pestovaných mimo uzavretých krytov (fóliovníkov a skleníkov).
Je potrebné zdôrazniť, že biologická ochrana kladie vyššie nároky aj na používateľa – na jeho vedomosti, trpezlivosť a správnu aplikáciu, pretože účinnosť biologickej ochrany je pomalšia a niekedy nižšia ako v prípade razantnejšej chemickej ochrany.
Váš košík je prázdny.