Charakteristika pôvodcov chorôb rastlín

Z hľadiska správnej orientácie v ochrane rastlín je užitočné a dôležité pred samotnou charakteristikou príčin vzniku a pôvodcov chorôb vedieť, čo zahŕňa pojem choroba rastliny. Pod týmto pojmom sa rozumie každá odchýlka od normálneho a optimálneho stavu rastliny.

Každá choroba sa prejavuje určitými príznakmi – tzv. symptómami. Symptómy sa môžu objavovať na rôznych častiach rastlín a z hľadiska určenia choroby majú kľúčový význam. Symptómy sa delia podľa rôznych hľadísk do mnohých skupín. Pre záhradkárov sú najvýznamnejšie tzv. makroskopické symptómy, t.j. symptómy pozorovateľné voľným okom. Na tieto najdôležitejšie symptómy je zameraný aj popis každej choroby v tejto knižke. Pri určovaní choroby podľa obrázkov symptómov je potrebné prečítať aj text o príznakoch choroby, ktorý upozorňuje na možnosti zámeny s inými chorobami.

Choroby rastlín sa všeobecne podľa príčin vzniku rozdeľujú do troch skupín:

1. Genetické anomálie – poruchy genetického pôvodu

2. Fyziologické choroby – choroby spôsobené vplyvom prostredia a zložiek neživej prírody

3. Parazitické, infekčné choroby – choroby spôsobené parazitickými mikroorganizmami

GENETICKÉ ANOMÁLIE sa v záhradkách vyskytujú iba ojedinelo a majú zanedbateľný ekonomický význam. Ich príčinou je poškodenie dedičnej výbavy odrody, čo väčšinou z ďalšieho množenia rastlín odstraňujú šľachtitelia. Tieto choroby resp. anomálie sa vyskytujú pomerne zriedka a možno ich spoznať podľa morfologických zmien, vymykajúcich sa charakteristike pestovanej odrody. Symptómy sa väčšinou objavujú iba na jednom alebo niekoľkých jedincoch, čím sa dajú čiastočne odlíšiť od fyziologických a parazitických chorôb, ktoré postihujú väčšinou celú plochu alebo sa vyskytujú v ohniskách. Genetické anomálie sa podobne ako fyziologické choroby medzi rastlinami neprenášajú.

Genetická anomália – zvláštny tvar plodu rajčiaka

FYZIOLOGICKÉ CHOROBY, resp. poruchy sú vyvolané väčšinou pôdnymi alebo poveternostnými vplyvmi. Ich spoločnou charakteristikou je to, že sa z rastliny na rastlinu neprenášajú a sú vyvolané nepriaznivým pôsobením neživotného faktora. Prejavujú sa najčastejšie farebnými zmenami na listoch, zaostávaním v raste, tzv. srdiečkovou hnilobou, kamienkovitosťou plodov, zníženou výškou a kvalitou úrody a pod..

Z poveternostných vplyvov poškodzuje rastliny najmä nedostatok, príp. nadbytok svetla, vysoké a nízke teploty, mráz, ľadovec, nevhodná vlhkosť vzduchu, nepriaznivé skladové podmienky a iné. Najmarkantnejším prejavom nedostatku svetla býva tzv. etiolizácia – vybielenie rastlín, ktoré sa prejavuje stratou zelenej farby, ktorú najčastejšie nahrádza žltá. Toto poškodenie sa v prípade záhradkárov vyskytuje najčastejšie pri pestovaní priesad plodovej alebo kapustovej zeleniny (v črepníkoch, na oknách, v pareniskách). Ochranou je buď prisvetľovanie špeciálnymi svietidlami (bežné svietidlá sú neúčinné, pretože produkujú málo fotosynteticky účinného žiarenia), schodnejšou cestou je však umiestniť rastliny napr. bližšie k oknu alebo do svetlejšej miestnosti, príp. vysádzať rastliny neskôr, keď je deň dlhší.

Poškodenie nízkymi teplotami, resp. mrazom môže byť v niektorých rokoch také významné, že zničí celú úrodu. Typickým príkladom mrazového poškodenia je zamrznutie zeleniny v nevhodných pivniciach, vymrznutie kvetov broskýň, marhúľ a iných ovocných stromov pri neskorých jarných mrazoch. Menej známym mrazovým poškodením je poškodenie listov alebo vzchádzajúcich rastlín skorých zelenín. Menej známe je aj poškodenie kmeňa ovocných stromov, ktoré nastáva najčastejšie pri veľkom striedaní teplôt v zime, ktorého negatívny vplyv sa dá čiastočne obmedziť natieraním kmeňov napr. vápnom, ktoré zabráni prehriatiu kmeňov pri silnom slnečnom svite a zníži tak kolísanie teplôt za jasných, slnečný dní a mrazivých nocí.

Z komplexu pôdnych vplyvov býva najčastejší nedostatok živín, nadbytok alebo nedostatok pôdnej vlahy, nevhodná štruktúra a utuženosť pôdy, prísušok, nedostatok vzduchu a kyslíka v pôde a iné. Charakteristickou črtou fyziologických chorôb je často veľkoplošný výskyt, príp. poškodenie celého záhonu. Tým sa líšia od parazitických chorôb, ktoré sa väčšinou vyskytujú v ohniskách a iba v niektorých prípadoch majú celoplošný výskyt. Z parazitických chorôb pripadá do úvahy zámena s vírusovými chorobami, ktoré sa svojimi prejavmi (najmä farebnými) najviac podobajú na fyziologické choroby. Preto pri diagnostike treba pozorne naštudovať symptomatiku a podobnosť s touto skupinou chorôb.

Ochranou proti fyziologickým chorobám je obmedzenie alebo odstránenie vplyvu konkrétneho škodlivého činiteľa, alebo doplnenie určitého nedostatku (napr. živín v pôde). Pri silnom výskyte fyziologických chorôb sa väčšinou príznaky už nedajú odstrániť, ale vhodnými opatreniami sa dajú symptómy zmierniť, no často až v budúcom roku. Preto z hľadiska ochrany je potrebné najmä v prípade chorôb z titulu nedostatku živín potrebné situáciu a výskyt symptómov sledovať dlhodobo a permanentne.

Veľmi častou fyziologickou chorobou resp. poruchou v záhradkách býva poškodenie chemickými látkami. Niektorí menej skúsení záhradkári totiž pristupujú k používaniu pesticídov ľahkovážne, najmä k ich dávkovaniu a termínu použitia. Pri prekročení koncentrácie alebo pri nesprávnom použití môže byť výsledkom neuvážených krokov aj úplné spustošenie porastu, najmä pri nesprávnom použití herbicídov (prípravkov proti burinám). Poškodenie pesticídmi sa na rastlinách prejavuje najčastejšie tzv. fytotoxicitou – v podobe nekrotických škvŕn, popálenín pripomínajúcich poškodenie ohňom, deformáciami (najmä pri použití herbicídov – tzv. regulátorov rastu), postupným alebo celkovým usychaním, opadom listov, vädnutím a pod. Najčastejšie dochádza k poškodeniam pri použití herbicídov, ojedinele pri použití fungicídov a insekticídov. K veľmi častým poškodeniam porastu dochádza pri ošetrení plodiny postrekovačom, ktorý nebol dostatočne vypláchnutý od zvyškov predchádzajúceho pesticídu. Potom príčinu netreba hľadať v poškodení následne použitým pesticídom, ale v dôsledku nedbalosti a aplikácii zvyškov predchádzajúceho pesticídu.

V prípade poškodenia pesticídmi sa s poškodenými rastlinami väčšinou už nedá urobiť nič. Jediným opatrením, ktoré za určitých okolností môže fytotoxicitu eliminovať je závlaha, ktorá však nesmie byť nadmerná, ale optimálna. Je vhodné uprednostniť závlahu postrekom pred podmokom, aby voda z povrchu listov zmyla prípadnú zostávajúcu časť nežiaduceho pesticídu. Pri ťažkom poškodení rastlín to však väčšinou nepomôže, no časté sú i prípady, že po opadnutí listov (napr. po použití kontaktných herbicídov) poškodené rastliny ešte „ožijú“ a vytvoria nové listy.

Jednotlivé najvýznamnejšie fyziologické choroby sú podrobnejšie popísané v špeciálnej časti – v kapitole o nešpecifických chorobách a škodcoch rastlín a pri jednotlivých plodinách sú uvedené odkazy aj na tieto nešpecifické choroby.

Prísušok na pôde – dôležitý faktor vzniku niektorých fyziologických chorôb

PARAZITICKÉ, RESP. INFEKČNÉ CHOROBY sú vyvolané pôsobením parazita (tzv. patogéna). Patogénom môžu byť vírusy, baktérie, huby, prípadne iné druhy mikroorganizmov. Spoločným znakom týchto chorôb na rozdiel od fyziologických je infekčnosť, t.j. prenosnosť medzi rastlinami. V ochrane proti týmto chorobám platia rôzne pravidlá, ktoré sú popísané pri každej chorobe zvlášť. Stručná charakteristika jednotlivých pôvodcov chorôb – vírusov, baktérií a húb je uvedená v nasledujúcom texte, spolu s typickými prvkami ochrany.

Rastlinné vírusy

Vírusy sú najmenšími organizmami, ktoré zapríčiňujú choroby rastlín. Viditeľné sú iba pod elektrónovým mikroskopom a v rastlinách sa zisťujú nepriamo, špeciálnymi laboratórnymi testami. Môžu sa vyvíjať iba v tele rastlín, presnejšie iba vo vnútri bunky. Vírusy majú veľmi jednoduchú štruktúru, sú zložené z bielkovinového obalu a jadra, tvoreného z nukleovej kyseliny. Po preniknutí do bunky sa vírus automaticky množí, pričom spotrebúva hotové látky prítomné v hostiteľskej bunke. Celú činnosť bunky „preprogramuje“ tak, že bunka je nútená na neustále množenie vírusových častíc, ktoré sa postupne šíria do susedných buniek a následne do celej rastliny.

Na rastlinách sa infekcia vírusmi prejavuje rôznymi typmi príznakov. Najčastejšie spôsobujú zakrpatenie rastlín, zvinovanie listov, deformácie rastlín a plodov a najmä farebné zmeny na listoch, ktoré nazývame mozaiky a chlorózy. Jeden druh vírusu často napáda viacero druhov hostiteľských rastlín, na ktorých môže vyvolať rôzne symptómy. Všeobecne sa však symptómy vírusových chorôb veľmi podobajú príznakom fyziologických chorôb, teda chorôb vyvolaných nepriaznivými vplyvmi okolitého prostredia. V prípade pochybností je potrebné dôkladne porovnať symptómy s týmito chorobami, príp. vyhľadať rady odborníkov, ktorí sa v zložitejších prípadoch nezaobídu bez špeciálnych laboratórnych testov. Pre záhradkárov však väčšinou postačuje hodnotenie viditeľných príznakov, podľa popisu a podľa obrázkov. V tejto knižke sú vybrané najvýznamnejšie druhy vírusových chorôb, ktoré sa v záhradkách môžu vyskytovať a na ich určenie zväčša postačuje uvedený popis a obrázky.

Názvoslovie vírusov je pre záhradkárov zbytočne zložité, preto sa v tejto knižke uvádzajú ako prvé domáce názvy chorôb. Tie sú väčšinou odvodené od typických symptómov, ktoré vírus vyvoláva na hostiteľskej rastline. Pre zaujímavosť možno poznamenať, že vírusy sú jedinými mikroorganizmami, ktoré majú anglické názvy. Všetky ostatné mikroorganizmy, rastliny a živočíchy sa vedecky označujú latinskými názvami.

Prenos vírusov medzi rastlinami je komplikovaný, pretože vírusy netvoria žiadne spóry a ani rozmnožovacie orgány. Nemôžu sa teda šíriť vzduchom tak ako iné choroby. Sú odkázané na pasívne prenášanie sa medzi rastlinami, z ktorých v záhradkách prichádzajú do úvahy nasledovné spôsoby:

mechanicky – šťavou (napr. krájaním zemiakových hľúz pri sadení, pri reze stromov a apod.)
hmyzom – vektormi, t.j. prenášačmi (najčastejšie vírusy prenáša cicavý hmyz, najmä vošky)
semenom (ojedinelý spôsob prenosu vírusov, v záhradkách prichádza do úvahy pri používaním nekvalitného osiva z napadnutých rastlín)
vegetatívnym rozmnožovaním (hľuzami zemiakov, sadzačkou cibule, vrúbľovaním ovocných drevín a pod.)

Ochrana proti vírusovým chorobám je veľmi zložitá, pretože neexistujú nijaké chemické látky ani postupy, ktorými sa dá napadnutá rastlina vyliečiť. Ochrana je preto zameraná na to, aby sa vírusy do záhradky a do rastlín nedostali, alebo aby sa ďalej nešírili. Podrobnosti a odlišnosti v ochrane sú uvedené pri každej chorobe zvlášť.

Ľahká mozaika listov – typický príznak vírusových alebo fyziologických chorôb

Deformácie listov – typický symptóm vírusových chorôb alebo poškodenia jarným mrazom

Baktérie

Baktérie sú z hľadiska štruktúry zložitejšie ako vírusy. Ich telo tvorí tzv. prokaryotická bunka, ktorá je však jednoduchšia a asi približne desať krát menšia ako tzv. eukaryotické bunky rastlín a živočíchov. Na rozdiel od vírusov môžu baktérie žiť aj mimo hostiteľa. Rozmnožujú sa väčšinou priečnym delením bunky, niektoré aj pučaním a odškrcovaním buniek z pôvodnej bunky. Sú väčšinou viazané na vlhké podmienky, niektoré druhy sa vo vode môžu dokonca aj pohybovať pomocou bičíkov.

Baktérie všeobecne patria k najpočetnejším a najrozšírenejším organizmom na planéte, nachádzajú sa v pôde, vode, vo vzduchu a niektoré parazitujú aj na rastlinách. Z hľadiska požiadaviek na teplo sa fytopatogénne baktérie (napádajúce rastliny) zaraďujú k tzv. psychrofilným („chladuodolným“) mikroorganizmom. Začínajú sa rozmnožovať už pri 5–10°C, teplotné optimum je v hraniciach 25 – 30°C a pri 33 – 40°C sa množenie zastaví.

Baktérie sú z hľadiska štúdia pomerne zložité organizmy a niektoré z nich majú dvoj – príp. trojslovné názvy. Dôvodom je delenie pôvodne popísaného druhu na nižšie poddruhy, označované ako patovar, resp. subspecies – poddruh (vysvetlivky termínov sú uvedené v slovníku odborných výrazov). Pôvodný druh sa totiž odlišuje prejavmi choroby na rôznych hostiteľoch, resp. sa jedná o hostiteľskú špecializáciu, preto bolo potrebné pôvodné druhy rozdeliť na uvedené podrobnejšie členenie, ktoré presnejšie označuje pôvodcov choroby a ich špecifický vzťah ku konkrétnym hostiteľom.

K príznakom bakteriálnych chorôb rastlín patrí mokrá hniloba, tvorba nádorov, listové škvrnitosti, farebné zmeny na listoch, vädnutie a pod.. Mnohé baktérie sa zo záhrad prenášajú do pivníc a skladov, kde ich vývoj pokračuje a často v priebehu zimy spôsobujú veľké škody ako skladové choroby.

Názvy baktérií sa píšu v latinskom jazyku, české a slovenské názvy väčšinou odrážajú príznaky na rastlinách, podobne ako pri označovaní vírusových chorôb. Ochrana proti baktériám je podobná ako proti vírusom. Baktérie sa totiž nedajú v rastlinách zničiť nijakým dostupným spôsobom, preto základom choroby je zabrániť vzniku a rozširovaniu choroby. Iba v prípade niektorých listových škvrnitostí sa môžu použiť postreky meďnatými fungicídmi, ktoré však majú iba čiastočnú a obmedzenú účinnosť.

Huby

Huby patria k organizmom so zložitejšou stavbou bunky (tzv. eukaryotická bunka), ktorá sa približuje štruktúre bunky vyšších rastlín a živočíchov. Základným rozdielom húb od baktérií je tvorba podhubia – tzv. mycélia, ktoré sa môže rozrastať na povrchu alebo vo vnútri rastlín (u niektorých druhov húb môže mycélium chýbať, napr. pri kvasinkách, slizovkách a pod.). Ďalšou charakteristickou črtou húb je tvorba rôznych typov spór. Vďaka spóram sa huby na rozdiel od baktérií a vírusov veľmi dobre a rýchlo rozširujú vzduchom, pôdou a inými spôsobmi. Niektoré druhy, napriek tomu že u nás neprezimujú (napr. pôvodca plesne uhorkovej), sa k nám každoročne prenášajú vzdušnými prúdmi až zo vzdialených južnejších oblastí.

Húb bolo dosiaľ popísaných približne 100 000 druhov, z ktorých na rastlinách parazituje približne 10 000 druhov. Ostatné huby žijú v pôde, na rastlinných zvyškoch, spôsobujú napr. plesnivenie stien, kazenie potravín. K laicky najznámejším hubám patria vyššie huby (napr. hríby), ktoré tvoria plodnice (šampiňóny, dubáky, kozáky a pod.) a sú preto predmetom záujmu širokej hubárskej verejnosti. Parazitické mikroskopické huby majú s týmito vyššími hubami niekoľko spoločných čŕt. Vyššie huby tvoria mycélium v pôde, tak isto ako parazitické druhy v rastlinách. Plodnice húb (hríby) v lese rastú pri vhodných podmienkach z podhubia, ktoré nahromadilo dostatok živín. Podobne aj parazity rastlín najprv v tele hostiteľa vytvárajú mycélium, ktoré odčerpáva živiny. Po nahromadení dostatku živín a pri vhodných podmienkach takisto vytvárajú na povrchu rastlín špeciálne rozmnožovacie útvary, ktorými sa šíria na ďalšie rastliny. Ani pri lesných hubách nie je poslaním tvorby plodníc uspokojenie zberateľskej a gurmánskej vášne hubárov, ale tvorba spór. Tieto sa tvoria väčšinou na spodnej strane plodníc („klobúčikov“), ktorými sa tieto huby rozširujú na nové stanovištia. Na napadnutých rastlinách sa spóry vytvárajú najčastejšie na povrchu škvŕn – v miestach infekcie, alebo neskôr na napadnutých rastlinných zvyškoch.

Ovlhčenie listov – dôležitý predpoklad vzniku chorôb

V rastlinách huby škodia väčšinou tak, že medzi bunkami a v bunkách tvoria hýfy alebo iné špeciálne útvary (napr. haustóriá), ktorými odoberajú rastline živiny. Na rastlinách pritom vznikajú rôzne škvrny, hniloby, vädnutia. Mnohé huby sa zo záhrad prenášajú aj do pivníc a skladov, kde ich vývoj pokračuje a podobne ako baktérie spôsobujú počas skladovania významné straty. V záhradkách a všeobecne v prírode sa huby šíria väčšinou pri vlhkom a daždivom počasí (najmä plesne, škvrnitosti a hniloby), ktoré je vhodné na tvorbu spór, ale aj na vznik infekcie a samotné napadnutie rastliny. Nie všetky druhy však preferujú vlhké podmienky, niektoré sa rozširujú skôr za suchého a teplého počasia s občasnými prehánkami alebo rosami (napr. hrdze a niektoré múčnatky).

Huby sa označujú latinskými názvami, niektoré majú aj niekoľko názvov. Mnohé druhy totiž vytvárajú rôzne vývojové štádiá, z ktorých každé má svoj vedecký názov, preto sa v literatúre môžu záhradkári pri jednej hube alebo chorobe stretnúť s viacerými latinskými názvami. Správne by sa mali huby označovať vedeckým názvom pohlavného štádia, ktoré je však v odbornej verejnosti niekedy známe veľmi málo alebo vôbec. Preto sú huby v tejto knižke popísané a označené latinskými názvami (niekedy aj viacerými), ktoré sú používané najčastejšie. Ide však o tú istú hubu resp. pôvodcu choroby, ktorá má viacero názvov pre konkrétne štádiá vývoja. Niektoré choroby môžu byť dokonca vyvolané niekoľkými druhmi húb resp. komplexom húb, preto býva pri niektorých chorobách uvedených viacero latinských názvov, ktoré označujú spektrum rozdielnych druhov podieľajúcich sa na tom istom ochorení.

Ochrana proti hubám je okrem preventívnych opatrení založená aj na chemickej ochrane. Napriek tomu, že na svete existujú stovky fungicídov, medzi hubovými chorobami sú aj také, proti ktorým je chemická ochrana neúčinná. V prípade chemickej ochrany však treba pamätať na zásadu, že každý postrek je najúčinnejší, ak je vykonaný preventívne, t.j. pred vznikom choroby. Ak sa totiž huba na rastline začne rozvíjať, fungicídy ju dokážu zastaviť len vo výnimočných prípadoch a len v obmedzenej miere. V tomto zmysle robia záhradkári najčastejšie chybu v tom, že začnú s postrekmi až v pokročilom štádiu choroby a dosiahnu iba minimálnu alebo žiadnu účinnosť. Ďalším pravidlom v ochrane proti hubám je aplikácia viacerých postrekov v určenom slede za sebou a striedanie účinných látok (častým používaním niektorých prípravkov u húb vznikne odolnosť, tzv. rezistencia). Fungicídy proti hubám väčšinou neúčinkujú tak, že postačuje jeden postrek ako pri niektorých škodcoch. Preto je potrebné dôsledne sa pridržiavať pravidiel, popísaných pri každej chorobe zvlášť.