Pôvodcovia choroby: Streptomyces scabies, S. aureofaciens, S. griseus (aktinomycéty)
Symptómy
Pri tejto chorobe sa môžu vyskytovať na hľuzách tri formy infekcie – povrchová, vyvýšená a hlboká. Väčšina škvŕn na povrchu hľuzy má vyvýšený, rozpraskaný, drsný a korkovitý vzhľad. Pri hlbokej forme škvrny zasahujú hlbšie do hľluzy a naopak pri vyvýšenej forme škvrny mierne vyčnievajú. Škvrny vznikajú následkom kolapsu hostiteľských pletív, pôsobením toxínu vylučovaného patogénom a následnou tvorbou korkového pletiva. Pri povrchovej forme je porušená iba pokožka. Pri silnom napadnutí škvrny môžu splývať a pokrývať podstatnú časť hľuzy.
Vznik a vývoj choroby
Pôvodca chrastavitosti je bežným pôdnym patogénom, preto je napadnutie hľúz závislé hlavne od zdrojov infekcie v pôde. Okrem zemiakov napáda rôzne rastlinné druhy tvoriace dužinaté podzemné orgány, napr. repu, reďkev, reďkovku. Napadnutá sadba má z hľadiska prenosu infekcie iba malý význam. Choroba sa šíri najmä v alkalických, štrkovitých, ľahkých a prevápnených pôdach, pri teplotách 13-25°C. K infekcii dochádza hlavne keď sú lenticely a hľuzy mladé a trvá suché obdobie. K infekciám vo vlhkej pôde väčšinou nedochádza ani pri veľkej hustote patogéna, pravdepodobne v dôsledku antagonizmu baktérií s aktinomycétami.
Obyčajná chrastavitosť neznižuje úrodu, ale skôr vizuálnu kvalitu a trhovú hodnotu hľúz. Zvyšuje odpad pri čistení zemiakov a zhoršuje sa ich skladovateľnosť.
Možnosti zámeny s inými chorobami
Obyčajná chrastavitosť sa najčastejšie mýli s prašnou chrastavitosťou. Pri prašnej chrastavitosti na rozdiel od obyčajnej vznikajú na hľuzách pľuzgieriky s prášivým obsahom, po prasknutí ktorých ostávajú na okraji rán zvyšky rozstrapatenej pokožky. Pomôckou pri určovaní môže byť aj fakt, že obyčajná chrastavitosť sa vyskytuje najmä na prevápnených a ľahkých pôdach, v suchších rokoch a podmienkach, kým prašná chrastavitosť „obľubuje“ skôr ťažšie, kyslé a vlhké pôdy.
Preventívna a biologická ochrana
Najdôležitejším opatrením je výsadba zdravých zemiakov do vhodnej pôdy, s dobrým striedaním plodín. Na ľahších pôdach je potrebné pravidelne zavlažovať, najmä v období tvorby mladých hľúz, kedy dochádza k najväčšej vlne infekcií. Tie prebiehajú väčšinou v suchých podmienkach, preto pravidelnou závlahou (tak aby pôda nepreschla) možno aj na ľahkých a pieskovitých pôdach výrazne obmedziť výskyt tejto choroby. Vo veľkovýrobe a v prípade niektorých precíznych záhradkárov je vhodným doplnkom aj zelené hnojenie pôdy vikovitými (bôbovitými) rastlinami. Na prevápnených alebo alkalických pôdach je vhodné používať fyziologicky kyslé hnojivá a samozrejme vynechať alkalické a vápenaté hnojivá. Aplikácia čerstvého maštaľného hnoja na jeseň môže podporiť výskyt choroby, preto na pôdach s častým výskytom choroby je potrebné použiť buď vyzretý maštaľný hnoj, alebo zemiaky hnojiť dva roky vopred.